Životopis autorky

Kristína Royová


Rodičia Kristíny Royovej pochádzali z dvoch významných evanjelických rodov. Otec August Roy, blízky priateľ Jozefa Miloslava Hurbana, bol členom Slovanskej spoločnosti, zakladajúcim členom Matice slovenskej a slovenských gymnázií, účastníkom zasadnutia spolku Tatrín v Čachticiach a tiež sa zaslúžil o rozvoj cirkvi, školstva i hospodárstva v Starej Turej a okolitých kopaniciach. Matka pochádzala z rodu Holubyovcov. Jej bratmi boli významný slovenský botanik, etnograf a cirkevný historik Jozef Ľudovít Holuby, ako i slovenský martýr Karol Holuby, popravený v meruôsmom roku pri dnešnom Šulekove.

Spisovateľkino detstvo je späté so staroturianskou farou, na ktorej vyrastala. Tu našla i svojich učiteľov, prevažne kaplánov. Žiaľ, vzdelanie, ktoré sa jej dostalo, nenaplnilo mieru jej intelektuálnych schopností, no ako sa neskôr ukázalo, veľkým prínosom pre ňu bolo ročné štúdium v Bratislave, kde nadobudla znalosť nemeckého jazyka.

Rodičia Kristíny Royovej pochádzali z dvoch významných evanjelických rodov. Otec August Roy, blízky priateľ Jozefa Miloslava Hurbana, bol členom Slovanskej spoločnosti, zakladajúcim členom Matice slovenskej a slovenských gymnázií, účastníkom zasadnutia spolku Tatrín v Čachticiach a tiež sa zaslúžil o rozvoj cirkvi, školstva i hospodárstva v Starej Turej a okolitých kopaniciach. Matka pochádzala z rodu Holubyovcov. Jej bratmi boli významný slovenský botanik, etnograf a cirkevný historik Jozef Ľudovít Holuby, ako i slovenský martýr Karol Holuby, popravený v meruôsmom roku pri dnešnom Šulekove.

Spisovateľkino detstvo je späté so staroturianskou farou, na ktorej vyrastala. Tu našla i svojich učiteľov, prevažne kaplánov. Žiaľ, vzdelanie, ktoré sa jej dostalo, nenaplnilo mieru jej intelektuálnych schopností, no ako sa neskôr ukázalo, veľkým prínosom pre ňu bolo ročné štúdium v Bratislave, kde nadobudla znalosť nemeckého jazyka.

Duchovná cesta

Počas návštevy Kristíny Royovej a jej staršej sestry Márie u ich strýka, kochanovského farára Pavla Roya, sa im do rúk dostal časopis Betanie. Obe sestry ním boli hlboko oslovené. Nasledovali písomné kontakty s rodinou vydavateľa Josefa Kostomlatského a v roku 1888 aj pozvanie do Písku a následná cesta do Prahy. Tu sa sestry Royové zoznámili so známym kazateľom Aloisom Adlofom i misionárom a dlhoročným podporovateľom ich práce Dr. F. W. Baedekerom. Predovšetkým však prišli k duchovnému prebudeniu a prijali výzvu nasledovať svojho Spasiteľa. Ich aktivity v duchovnej sfére sa rozbehli okamžite. Na prvú evanjelizáciu sa podujali už vo vlaku na ceste z Písku. Po návrate zintenzívnili prácu s deťmi. Založili prvú nedeľnú školu na Slovensku, ku ktorej sa postupne pridávali aj dospelí návštevníci z kopaníc. V roku 1897 sestry Royové so svojimi spolupracovníkmi založili spolok Modrého kríža. Spolok mal päť základných pravidiel: denne čítať Bibliu, spravovať svoj život podľa nej, privádzať hynúce duše ku Kristovi, byť pripravený znášať pohanenie pre Neho a odmietať alkohol. Vďaka mnohým konferenciám a misijnému pôsobeniu Kristíny Royovej a jej spolupracovníkov vznikali odbočky spolku Modrého kríža po celom území dnešného Slovenska a slovenskej Dolnej zeme.

Členstvo v tomto spolku pritom nebývalo v očiach verejnosti výsadou. Samotné sestry Royové boli častými terčmi posmechu, hrubých verbálnych i fyzických útokov. Ich neprajníci pritom nepochádzali len z jednoduchého ľudu, ale i z radov vzdelancov, príslušníkov štátnych inštitúcií i predstaviteľov cirkvi. Po útočnej kázni ich švagra, staroturianskeho farára a seniora Ľudovíta Čulíka, sa nadobro odobrali z miestneho kostola, ktorý im časom nahradila nová modlitebňa Modrého kríža. Napriek mnohým príkoriam aktivity započaté a vedené Kristínou Royovou viedli k duchovnému obráteniu množstva ľudí, medzi nimi viacerých učiteľov, spisovateľov, misionárov, kolportérov a kazateľov. Dnes možno v tomto hnutí vidieť korene niektorých protestantských cirkví, na Slovensku predovšetkým Cirkvi bratskej, ale výrazná časť tohto živého duchovného prúdu pretrvala aj v evanjelickej cirkvi, pravdaže, v rámci ďalších generácií s ich vlastnými príbehmi. Veľký význam pri evanjelizovaní mala aj Royovej sociálna a umelecká činnosť.

Počas návštevy Kristíny Royovej a jej staršej sestry Márie u ich strýka, kochanovského farára Pavla Roya, sa im do rúk dostal časopis Betanie. Obe sestry ním boli hlboko oslovené. Nasledovali písomné kontakty s rodinou vydavateľa Josefa Kostomlatského a v roku 1888 aj pozvanie do Písku a následná cesta do Prahy. Tu sa sestry Royové zoznámili so známym kazateľom Aloisom Adlofom i misionárom a dlhoročným podporovateľom ich práce Dr. F. W. Baedekerom. Predovšetkým však prišli k duchovnému prebudeniu a prijali výzvu nasledovať svojho Spasiteľa. Ich aktivity v duchovnej sfére sa rozbehli okamžite. Na prvú evanjelizáciu sa podujali už vo vlaku na ceste z Písku. Po návrate zintenzívnili prácu s deťmi. Založili prvú nedeľnú školu na Slovensku, ku ktorej sa postupne pridávali aj dospelí návštevníci z kopaníc. V roku 1897 sestry Royové so svojimi spolupracovníkmi založili spolok Modrého kríža. Spolok mal päť základných pravidiel: denne čítať Bibliu, spravovať svoj život podľa nej, privádzať hynúce duše ku Kristovi, byť pripravený znášať pohanenie pre Neho a odmietať alkohol. Vďaka mnohým konferenciám a misijnému pôsobeniu Kristíny Royovej a jej spolupracovníkov vznikali odbočky spolku Modrého kríža po celom území dnešného Slovenska a slovenskej Dolnej zeme.

Členstvo v tomto spolku pritom nebývalo v očiach verejnosti výsadou. Samotné sestry Royové boli častými terčmi posmechu, hrubých verbálnych i fyzických útokov. Ich neprajníci pritom nepochádzali len z jednoduchého ľudu, ale i z radov vzdelancov, príslušníkov štátnych inštitúcií i predstaviteľov cirkvi. Po útočnej kázni ich švagra, staroturianskeho farára a seniora Ľudovíta Čulíka, sa nadobro odobrali z miestneho kostola, ktorý im časom nahradila nová modlitebňa Modrého kríža. Napriek mnohým príkoriam aktivity započaté a vedené Kristínou Royovou viedli k duchovnému obráteniu množstva ľudí, medzi nimi viacerých učiteľov, spisovateľov, misionárov, kolportérov a kazateľov. Dnes možno v tomto hnutí vidieť korene niektorých protestantských cirkví, na Slovensku predovšetkým Cirkvi bratskej, ale výrazná časť tohto živého duchovného prúdu pretrvala aj v evanjelickej cirkvi, pravdaže, v rámci ďalších generácií s ich vlastnými príbehmi. Veľký význam pri evanjelizovaní mala aj Royovej sociálna a umelecká činnosť.

Umelecká tvorba

Royovej prozaická tvorba je rozsiahla a žánrovo pestrá. Autorka pritom často stála aj v úlohe vydavateľa alebo fakticky viedla časopis, kde boli viaceré diela prvýkrát uverejnené. Jej prozaický debut bol odpoveďou na verejnú výzvu, aby už niekto „pre Boha“ napísal niečo pre deti. To „pre Boha“ sa Kristíny Royovej dotklo a bolo pre ňu pohnútkou k napísaniu najprekladanejšieho diela slovenskej literatúry Bez Boha na svete. Dnes jej bibliografia zaznamenáva ešte ďalších 76 próz vrátane letákov. Autorka v nich strieda polohu realistickú s romantickou, pričom v dielach vždy zanecháva svoju osobitú pečať. Pre lepšie uchopenie jej diela je vhodné oboznámiť sa s jej memoárovo-autobiografickou prózou Za svetlom a so svetlom, ktorú napísala na podnet jej nemeckých čitateľov. V prvej časti (Za svetlom) spisovateľka opisuje svoju cestu k viere. Druhá časť je mozaikou príbehov, ktorá dokumentuje počiatok prebudeneckého hnutia medzi Slovákmi. Dozvedáme sa tu o životných princípoch hnutia, prvých konfliktoch s oficiálnymi predstaviteľmi cirkvi a ich prívržencami, o všetkom podstatnom, čo nachádzame v ostatnej tvorbe autorky. Dôkladné poznanie autorky a jej prostredia je pre čitateľa cestou k lepšiemu chápaniu jej diela, ktoré je v značnej miere inšpirované skutočnými udalosťami. Jeho nosnou ideou je rozpor medzi živým a mŕtvym, vnútorným (zvnútorneným) a vonkajším, formálnym a skutočným kresťanstvom. Výstižnou demonštráciou týchto nezhôd sú postavy neveriacich farárov.

Pre Royovú nie sú veriaci (kresťania) tí, ktorí jestvovanie Boha považujú len za skutočnosť hodnú teologického skúmania a intelektuálneho rozjímania. Royová požaduje predovšetkým premenu človeka a nový život, v ktorom sa neustále prejavuje Božie vedenie a láska. Vždy musí ísť o vieru milujúcu, živú a osobnú, teda biblickú. Takáto viera však nie je v súlade so životom väčšiny ľudí hlásiacich sa ku kresťanstvu. Vzniká rozpor, kde proti hrubosti väčšiny a niekedy i intelektuálnej prevahe stojí jednoduchý človek, možno iba bezprostredné dieťa, ktorého zbraňou je len pravda a svedectvo života.

Prejavom uprednostňovania lyriky srdca pred konštrukciami rozumu je aj Royovej poetická a piesňová tvorba. Sestry Royové (Mária sa venovala piesňovej tvorbe intenzívnejšie ako Kristína) svojimi Piesňami sionskými, ktoré možno považovať za prvý slovenský kresťanský spevník, položili základ duchovnej prebudeneckej piesne na Slovensku. Aj pri tejto ich tvorbe sa prejavil nedostatok porozumenia zo strany slovenskej inteligencie, takže pri ich harmonizácii im vypomáhal švajčiarsky skladateľ Félix Bovet. Na základe mnohých výpovedí možno povedať, že Royovej umelecká tvorba prináša nielen duchovné posilnenie kresťanov, ale neraz spôsobila i zásadný duchovný obrat v živote človeka. Jej umelecký program písania pre Boha bol tak naplnený.

Royovej prozaická tvorba je rozsiahla a žánrovo pestrá. Autorka pritom často stála aj v úlohe vydavateľa alebo fakticky viedla časopis, kde boli viaceré diela prvýkrát uverejnené. Jej prozaický debut bol odpoveďou na verejnú výzvu, aby už niekto „pre Boha“ napísal niečo pre deti. To „pre Boha“ sa Kristíny Royovej dotklo a bolo pre ňu pohnútkou k napísaniu najprekladanejšieho diela slovenskej literatúry Bez Boha na svete. Dnes jej bibliografia zaznamenáva ešte ďalších 76 próz vrátane letákov. Autorka v nich strieda polohu realistickú s romantickou, pričom v dielach vždy zanecháva svoju osobitú pečať. Pre lepšie uchopenie jej diela je vhodné oboznámiť sa s jej memoárovo-autobiografickou prózou Za svetlom a so svetlom, ktorú napísala na podnet jej nemeckých čitateľov. V prvej časti (Za svetlom) spisovateľka opisuje svoju cestu k viere. Druhá časť je mozaikou príbehov, ktorá dokumentuje počiatok prebudeneckého hnutia medzi Slovákmi. Dozvedáme sa tu o životných princípoch hnutia, prvých konfliktoch s oficiálnymi predstaviteľmi cirkvi a ich prívržencami, o všetkom podstatnom, čo nachádzame v ostatnej tvorbe autorky. Dôkladné poznanie autorky a jej prostredia je pre čitateľa cestou k lepšiemu chápaniu jej diela, ktoré je v značnej miere inšpirované skutočnými udalosťami. Jeho nosnou ideou je rozpor medzi živým a mŕtvym, vnútorným (zvnútorneným) a vonkajším, formálnym a skutočným kresťanstvom. Výstižnou demonštráciou týchto nezhôd sú postavy neveriacich farárov.

Pre Royovú nie sú veriaci (kresťania) tí, ktorí jestvovanie Boha považujú len za skutočnosť hodnú teologického skúmania a intelektuálneho rozjímania. Royová požaduje predovšetkým premenu človeka a nový život, v ktorom sa neustále prejavuje Božie vedenie a láska. Vždy musí ísť o vieru milujúcu, živú a osobnú, teda biblickú. Takáto viera však nie je v súlade so životom väčšiny ľudí hlásiacich sa ku kresťanstvu. Vzniká rozpor, kde proti hrubosti väčšiny a niekedy i intelektuálnej prevahe stojí jednoduchý človek, možno iba bezprostredné dieťa, ktorého zbraňou je len pravda a svedectvo života.

Prejavom uprednostňovania lyriky srdca pred konštrukciami rozumu je aj Royovej poetická a piesňová tvorba. Sestry Royové (Mária sa venovala piesňovej tvorbe intenzívnejšie ako Kristína) svojimi Piesňami sionskými, ktoré možno považovať za prvý slovenský kresťanský spevník, položili základ duchovnej prebudeneckej piesne na Slovensku. Aj pri tejto ich tvorbe sa prejavil nedostatok porozumenia zo strany slovenskej inteligencie, takže pri ich harmonizácii im vypomáhal švajčiarsky skladateľ Félix Bovet. Na základe mnohých výpovedí možno povedať, že Royovej umelecká tvorba prináša nielen duchovné posilnenie kresťanov, ale neraz spôsobila i zásadný duchovný obrat v živote človeka. Jej umelecký program písania pre Boha bol tak naplnený.

Sociálna činnosť

Ako bolo naznačené, pre Royovú bolo dôležité a zároveň prirodzené svedčiť aj vlastným životom. Hoci nikdy neoplývala nadbytkom, organizovala zbierky pre misie v Číne či Afrike. Deťom sa venovala už pred cestou do Písku. Táto práca nadobudla väčší rozmer, keď si sestry Royové zobrali na starosť deti tzv. hauzírerov (staroturianski obchodníci, najmä vareškári, ktorí až 10 mesiacov v roku boli vycestovaní) a neskôr aj siroty. Najprv to bol provizórny sirotinec v „izbe za bránou“ v „dome pri ceste“, v ktorom sestry Royové bývali. Neskôr založili sirotinec Chalúpka (1926). Ďalšou z ich aktivít bolo založenie Útulne (1907) pre núdznych (chorých, starých, bezprizorných, týraných...).

Ďalej Kristína Royová zriadila nemocnicu (november 1911) s prvou slovenskou diakoniou (jar 1912) a, prirodzene, odev diakonky si na celý život obliekla aj samotná spisovateľka. Posledným veľkým projektom bolo postavenie starobinca. 71-ročná Royová sa doň pustila v čase hospodárskej krízy s nedostatkom finančných prostriedkov. Aj tento projekt však dotiahla do úspešného konca. Domov bielych hláv bol otvorený v roku 1933. Kristína Royová v ňom prežila posledné necelé štyri roky života. Zomrela 28. 12. 1936.

Ako bolo naznačené, pre Royovú bolo dôležité a zároveň prirodzené svedčiť aj vlastným životom. Hoci nikdy neoplývala nadbytkom, organizovala zbierky pre misie v Číne či Afrike. Deťom sa venovala už pred cestou do Písku. Táto práca nadobudla väčší rozmer, keď si sestry Royové zobrali na starosť deti tzv. hauzírerov (staroturianski obchodníci, najmä vareškári, ktorí až 10 mesiacov v roku boli vycestovaní) a neskôr aj siroty. Najprv to bol provizórny sirotinec v „izbe za bránou“ v „dome pri ceste“, v ktorom sestry Royové bývali. Neskôr založili sirotinec Chalúpka (1926). Ďalšou z ich aktivít bolo založenie Útulne (1907) pre núdznych (chorých, starých, bezprizorných, týraných...).

Ďalej Kristína Royová zriadila nemocnicu (november 1911) s prvou slovenskou diakoniou (jar 1912) a, prirodzene, odev diakonky si na celý život obliekla aj samotná spisovateľka. Posledným veľkým projektom bolo postavenie starobinca. 71-ročná Royová sa doň pustila v čase hospodárskej krízy s nedostatkom finančných prostriedkov. Aj tento projekt však dotiahla do úspešného konca. Domov bielych hláv bol otvorený v roku 1933. Kristína Royová v ňom prežila posledné necelé štyri roky života. Zomrela 28. 12. 1936.

Medzi cirkvami a národmi

Kristína Royová je teologický spätá s protestantizmom, no popri jeho dogmatike zdôrazňuje zvnútornenosť viery a z nej vyvierajúcu etiku. Jej kritika pranieruje skôr stav cirkvi (hľadiac pritom na jednotlivca), než jej dogmatické základy. Nosná idea jej literárnej tvorby, boj proti cirkevnému formalizmu a jej kristocentrizmus, má však aj ekumenický potenciál. Dobrým príkladom jeho využitia je novela V slnečnej krajine, ktorú do španielčiny preložil katolícky kňaz a vydalo katolícke vydavateľstvo. Aj keď sa Royová nikdy formálne nevyčlenila z evanjelickej cirkvi, v jej duchovných aktivitách spočívajú korene slovenských evanjelikálnych denominácií. Piesne sionské i Royovej prózy sú prítomné v celom protestantskom spektre. Podobne je to aj v slovenskom i inonárodnom zahraničí. Celkovo bolo dielo Kristíny Royovej preložené až do 38 jazykov – ide teda o najprekladanejšiu slovenskú spisovateľku.

Životopis Kristíny Royovej spracoval Mgr. Pavol Trúsik, učiteľ slovenského jazyka, predseda o. z. SLUHA

Kristína Royová je teologický spätá s protestantizmom, no popri jeho dogmatike zdôrazňuje zvnútornenosť viery a z nej vyvierajúcu etiku. Jej kritika pranieruje skôr stav cirkvi (hľadiac pritom na jednotlivca), než jej dogmatické základy. Nosná idea jej literárnej tvorby, boj proti cirkevnému formalizmu a jej kristocentrizmus, má však aj ekumenický potenciál. Dobrým príkladom jeho využitia je novela V slnečnej krajine, ktorú do španielčiny preložil katolícky kňaz a vydalo katolícke vydavateľstvo. Aj keď sa Royová nikdy formálne nevyčlenila z evanjelickej cirkvi, v jej duchovných aktivitách spočívajú korene slovenských evanjelikálnych denominácií. Piesne sionské i Royovej prózy sú prítomné v celom protestantskom spektre. Podobne je to aj v slovenskom i inonárodnom zahraničí. Celkovo bolo dielo Kristíny Royovej preložené až do 38 jazykov – ide teda o najprekladanejšiu slovenskú spisovateľku.

Životopis Kristíny Royovej spracoval Mgr. Pavol Trúsik, učiteľ slovenského jazyka, predseda o. z. SLUHA


Prvá edícia

Objednajte si prvý zväzok



Prvá edícia

Objednajte si prvý zväzok